Cirkevný zbor ECAV na Slovensku v Michalovciach

Choď a čiň podobne

Martin Luther

Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte. Lebo hovorím vám: Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vy vidíte, ale nevideli, a počuť, čo vy počujete, ale nepočuli.

A hľa, vstal zákonník a aby Ho pokúšal, povedal: Majstre, čo činiť, aby som dedične obdržal večný život? Odpovedal mu: Čo je napísané v zákone? Čo tam čítaš? On odpovedajúc odvetil: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho, ako seba samého. Riekol mu teda: Správne si odpovedal! To čiň a budeš žiť. Ale on sa chcel ospravedlniť a spýtal sa Ježiša: A kto je môj blížny? Ježiš znovu odvetil a riekol: Išiel jeden človek z Jeruzalema do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli. Náhodou išiel touto cestou kňaz, a keď ho videl, obišiel ho. Podobne i levíta, keď prišiel na to miesto a videl ho, obišiel ho. Prišiel však k nemu pocestný Samaritán, a vidiac ho, zľutoval sa nad ním, pristúpil k nemu, obviazal mu rany, nalial do nich oleja a vína, vyložil ho na svoje hoviadko, zaniesol do hostinca a opatroval ho. Potom na druhý deň vyňal dva denáre, dal hostinskému a povedal: Opatruj ho, a ak by si viac vynaložil na neho, zaplatím ti, až sa vrátim. – Čo sa ti zdá: kto z tých troch bol blížny tomu, ktorý padol lotrom do rúk? A on odpovedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. Ježiš mu povedal: Choď a rob podobne!
Evanjelium podľa Lukáša 10, 23-37

Je to dlhé evanjelium, preto iba na jednu alebo dve veci uprieme svoju pozornosť, aby sme si ju tým viacej zapamätali a mohli sa napraviť. Najsamprv chceme uvažovať o tom, že Kristus vyslovuje svoje slovo, sväté evanjelium, osobitne hovoriac svojim učeníkom:“ Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte. Lebo hovorím vám, že veľa prorokov a kráľov si žiadalo vidieť, čo vy vidíte, ale nevideli, a počuť, čo vy počujete, ale nepočuli.“

Týmito slovami nás Pán chce potešiť nad tou biedou, už ako vidíme, že žiadna vec na svete nie je tak zneuctená, ako sväté evanjelium. Svet počúva a znesie všelijaké iné náuky, diabolské klamstvo a kacírstvo, ale sväté evanjelium nechce ani počúvať ani vidieť, ale rúhajúc sa a prenasledujúc ho, robí bolesť v srdci jeho kazateľom a poslucháčom. Takých príkladov máme až nazvyš v celej nemeckej zemi i v iných kráľovstvách. Vidiac to Pán, potešuje svojich učeníkov hovoriac: Svet i vlastný môj ľud, ktorému som zasľúbený i poslaný, rúha sa a hanobí moje slovo. Blahoslavené má uši, kto moje slovo má a môže počúvať. Z celého srdca nech ďakuje Bohu, že si vie vysoko ceniť slovo, ktorým svet najviac pohŕda. A preto je iste pravdou, že vy ste viacej blahoslavení ako Samuel, Eliáš, Elizeus, Izaiáš, Jeremiáš, tak isto Dávid a všetci ostatní králi. Alebo všetci svätí patriarchovia, proroci a králi, ktorí túžobne prahli, dožiť sa toho času, aby ma videli a počuli. Pán im nedoprial tej milosti, ale vám áno. Preto radostne zo srdca ďakujte Bohu za nevyslovnú milosť, ktorú vám daroval, že ma môžete vidieť a počuť, pretože blahoslavenejší ste než oni.

Náš milý Pán vie, akými sme úbohými a biednymi ľuďmi. Keď nemáme drahý poklad, sväté evanjelium, vkráda sa do nás blud za bludom a je nemožné, aby sa niekto zachránil. Žiaľ, zažili sme toho až priveľa v pápežstve, kde nakoniec prišlo k tomu, že vezmúc diabla za kazateľa, verili sme, čo cez svojich bludných duchov a kazateľov klamal o omšiach, o pôstoch, očistci a iných vymyslených veciach. Tam, kde niet Božieho slova, tam ani inak byť nemôže, tam ľudia príjmu a veria všelijakým klamstvám a bludom. Myslia si naozaj, že sú na pravej ceste k spáse, ale bežia naslepo do pekla i diabla.

Tam zase, kde je evanjelium, tam je ešte väčší a horší úpadok, lebo je viacej tých, ktorí ním pohŕdajú, než tých, ktorí ho prijímajú, aby sa polepšili. Či teda nie sme úbohými a biednymi ľuďmi? Ak by nám Boh nedal svoje slovo, neobišlo by sa to bez škody na spáse našich duší. A keď nám ho dáva, nikto ho nechce prijať. Či by nebolo lepšie, aby Pán Boh hneď prišiel so súdnym dňom a všetko zatratil? Nevďačnému svetu nepomôže ani trest ani milosť. Ale, „blahoslavené uši, ktoré počujú a prijímajú,“ lebo zdedia radosť a spásu.

To je prvá časť. Sťažuje sa v nej Pán, že obetuje a dáva svoje slovo, a so slovom odpustenie hriechov aj život večný Židom, ľudu Božiemu, ktorému bol zasľúbený, ale pohrdnúc ním nechcú ho. Preto obratiac sa na učeníkov hovorí:“ Blahoslavení ste,“ ktorí máte Božie slovo a ho poslúchate, a nezomriete naveky. Hovorím vám, najväčší proroci a králi, radi by sa dočkali tohto času, aby ho mohli počuť, a nedočkali sa. Žiaľ, na svete je väčšia časť ľudí zlých, môžu mať Božie slovo, ale oň nedbajú, a ho prenasledujú a rúhajú sa mu. Nedbajte na toto pohoršenie, ale na to myslíte, aby ste sa polepšili s pomocou milosti Božej. Lebo o to ide Pánu Bohu a potom túži, aby každý usilovne počúval Božie slovo a nepohŕdal nim. Lebo vidíme vo všetkých stavoch, od najvyššieho po najnižší, že kto evanjelium nemôže prenasledovať, ten ním pohŕda. Najmenej je tých, ktorí ho s vďačnosťou prijímajú a polepšujú sa. Jedine tí majú blahoslavené uši a blahoslavené oči.

V druhej časti nám Pán predkladá ovocie svätého evanjelia. Zvlášť dobré skutky, ktoré majú plynúť z počúvania Božieho slova. Vysvetľuje to Pán na peknom príklade, hovoriac o človeku, ktorý zostupujúc z Jeruzalema do Jericha, padol do rúk zbojníkom, olúpili ho, zranili a zanechali polomŕtveho. Prišiel kňaz, uzrel ho, ale nezmiloval sa nad ním. Šiel svojou cestou. Za kňazom išiel levíta, ten tiež uvidel zraneného, ale nezmiloval sa nad ním. Nakoniec prišiel Samaritán. Ten nemal na sebe ani náznak svätosti, lebo bol pohanom, a Žid, ktorý padol do rúk zbojníkom, ho nemal čo zaujímať. A napriek tomu, keď zbadal úbohého zraneného človeka, zľutoval sa nad ním, hoci nebol z jeho národa ako kňaz a levíta. Hoci bol cudzincom, hneď zoskočil z koňa, nalial oleja a vína do jeho rán, obviazal ho a vyložil na svoje hoviadko, a viezol do hostinca, sám idúc pešo. Pre svoje záležitosti, nemohol s ním zostať, ale zveril ho hostinskému, dal mu dva denáre, aby mal na starostlivosť, až kým sa nevráti. Predtým ako povieme viacej o ovocí, ktoré sa nachádza tam, kde uši počujú a oči vidia, čo Kristus Pán hovorí a koná, máme vedieť, že v Samaritánovi máme nielen príklad lásky, ale že je nám obrazom onej veľkej, nevýslovnej milosti a milosrdenstva Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, zjavenej z čírej milosti celému ľudskému pokoleniu. Diabol zbavil celé pokolenie všetkej známosti, a vyrval mu všetky duchovné dary Božie, a nakazil ho slepotou a pohŕdaním Boha, tak ho ukrutne zranil a pokazil, že v žiadnom srdci nie je ani bázeň, ani láska, ani nádej v Boha, ale iba pravý opak toho. Preto svätý Pavel nazýva ľudí:“ od prírody deťmi hnevu.“ Žiadne stvorenie, ani na nebi, ani na zemi, nemôže nám biednym pomôcť, ani nás vytrhnúť z tohto úpadku. Sám Syn Boží, opravdivý Samaritán, Ježiš Kristus musel nám byť poslaný na pomoc, aby sme v našom úpadku nezostali potupený naveky. Aby nás vytrhol a zbavil potupy. Vtelil sa, zobral na seba naše nemoci a bolesti, a niesol naše hriechy. Cez svoje slovo nám zvestoval, že smrťou svojou i krvou svojou nás vykúpil a za naše hriechy zaplatil a svojim zmŕtvychvstaním a slávnym svojim víťazstvom nám získal večnú spravodlivosť a spásu. Lež o tom viacej na konci.

Nech hlboká viera v Kristovu lásku ti pripomína, aby si preukazoval blížnemu kresťanskú lásku. Lebo Božie slovo usilovne počúvané a vo viere prijímané, robí z ľudí takých Samaritánov, ako vidíme v dnešnom evanjeliu: sú ľútostiví a milosrdní a ani nemôžu pozerať, keď niekto trpí nedostatok.

Kde vidia nedostatok, tam berú vlastný majetok a pomáhajú, koľko len môžu. Ale hovorím tu o ľuďoch biednych, núdznych, nie oddávajúcich sa žobráctvu, ktorí nikomu nechcú slúžiť, prebehujú po všetkých krajoch, tým nie sme povinný nič dávať. Kresťanské srdce má byť naklonené len skutočne núdznym, aby činilo ako onen Samaritán. Ten človek v núdzi, myslel si, je mojim blížnym, lebo je tiež človekom, má telo i dušu, ako ja, ovšem má tiež toho istého Boha , ako ja. Je mi teda blížnym, nie ako dobytok nerozumný, preto ho neopustím. Postav sa milý brat, ukáž svoje rany, aby som ti pomohol. I pomáha zranenému ako matka zarmútená nad utrpením chorého dieťaťa. Ktorí takto činia, sú skutočnými svätými.

Kňaz i levíta, ako všetci pyšní svätci, sú hrdými, zatvrdilými luďmi, tiež veľa si o sebe myslia a nemajú milosrdenstva s úbohým. Myslia si, že radosť robia Bohu, keď Mu slúžia, a preto iným ľuďom nič urobiť, ani v ničom slúžiť nemusia. Tento kňaz bol svätým podľa svojho úradu i pokolenia. Veľmi je na ti pyšný a nikto ho nezaujíma, lebo hovorí o ňom text, že naozaj uvidel úbohého zraneného človeka, ale ho obišiel a nezľutoval sa nad ním. Ale sú to neslávne svätí a Boh ich nenávidí, ktorí vidiac núdzu blížneho, mohli by pomôcť, napriek tomu nepomôžu. Na čo sa spoliehajú? Na svoju svätosť, lebo si myslia, že už všetko urobili, keď zákon navonok, podľa litery počuli, alebo, aby som nezabudol na pápežských svätých, mníchov a mníšky / a hovorím o najlepších z nich/, keď odbavili omše, oferovali, spievali, a vyplnili iné obrady. Sú drevenými alebo kamennými, ovšem diabolskými svätcami, lebo si myslia, že Pán Boh im niečo dlhuje, a oni nikomu nič nedlhujú.

Proti takýmto nechválnym svätým je namierené toto podobenstvo. Lebo takéhoto zákonníka mal Pán pred sebou, ktorý nielen že túžil ukázať svoju spravodlivosť, ale chcel Pána obviniť z klamstva, a lepším byť učiteľom, než On. Lebo Kristus chváli svoje kázanie hovoriac: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte. Lebo hovorím vám, že veľa prorokov a kráľov žiadalo si vidieť, čo vy vidíte, a počuť, čo vy počujete, ale nepočuli“. Zákonníkovi sa to zdá veľmi prehnané, lebo si myslí: „Máme predsa zákon a Mojžiša, ten čítame, vyučujeme a plníme. Či by ten Ježiš mohol učiť niečo lepšieho, ako učí Mojžiš?“ Pýta sa teda hovoriac: “Majstre!, čo robiť, aby som dedične obdržal večný život? a myslí si v duši: nič lepšie nás nemôžeš naučiť, než to, čo nás naučil Mojžiš. Preto nie iba tí sú blahoslavení, čo teba počúvajú, ale aj tí, čo zákon Mojžišov počúvajú a zachovávajú. Príliš sa chváliš! Dosť by bolo chvály, keby si bol učiteľom ako Mojžiš, ale Mojžiša odvrhnúť ako nedokonalého kazateľa, neukazujúceho pravú cestu k spáse, a sám chceš byť lepším kazateľom, to je zaiste priveľa chvály.

Pozná Pán veľmi dobre myšlienky jeho srdca. Preto mu neodpovedá na jeho otázku, ale vedie ho k tomu, aby sám musel vyznať, že nemôže byť spaseným ten, kto má iba Mojžišov zákon. Najprv sa ho pýta: “ Čo je napísané v zákone, čo tam čítaš?“ Viem ja to veľmi dobre, myslí si zákonní, a odpovedá: “ Milovať budeš Pána Boha svojho z celého svojho srdca atď. a blížneho svojho, ako seba samého.“ Myslí si, že to je skutočné jadro a hlavná náuka, a nad ňu nikto nič lepšie nemôže učiť. A naozaj. Mojžiš nič lepšie nemôže učiť.

Ale akú odpoveď mu dáva Kristus Pán? „To čiň, a budeš žiť.“ Pán chce povedať, že táto náuka je zaiste dobrá a pravdivá, ale ani tebe, ani nikomu nič nepomôže, lebo ju nevykonávate, ani ju vyplniť nemôžete. Počujúc to zákonník, zahanbil sa. Nesmie povedať, že toto prikázanie rád vyplnil, a nechce sa priznať, že ho nezachovával. Kladie inú otázku hovoriac: “ A kto je môj blížny?“ Pekne Pán pritlačil toho učeného učiteľa. Lebo v otázke: “ kto je môj blížny?“ je skryté vyznanie, že svojho blížneho nemiloval, lebo nevedel, kto je jeho blížnym. Čože mu teda pomohol Mojžiš so svojim zákonom? V odpovedi mu Pán hovorí v podobenstve o zranenom človeku: “Kňaz uvidiac ho, obišiel ho. Tak isto aj levíta.“ Či obidvaja boli takí pobožní ako ty? Samaritán sa však zmiloval nad ním. Povedz teda: “Kto je blížnym zranenému? A odpovedal zákonník: „Ten, ktorý mu preukázal milosrdenstvo.“ Nechcel Samaritána nazvať menom, ten veľký pokrytec. Odpovedá mu Pán: „Choď a čiň podobne.“ Týmto slovom dáva znať: ty si tiež taký pobožný svätý, ako tamten kňaz a levíta. Blížnemu, hoci by mal zomrieť nepomôžeš ani grošom, a ešte sa pýtaš, čo máš činiť, aby si získal večný život? Či nemáš biednych susedov, úbohých priateľov a zarmútených ľudí? Či nie je dosť nešťastia, útlaku a trápenia na svete? Takí si ty neschopný učiteľ, že sa až teraz pýtaš, kto je tvojim blížnym? Chceš byť svätým, urob ako Samaritán: miluj blížneho svojho, ako seba samého. Dobre ho Pán naučil. Cez celý svoj doterajší život sa nenaučil, kto je jeho blížny, načo sa ešte pýtať, či ho miloval ako seba samého? Na kom je teda vina? Máš Mojžiša a máš zákon. Ak to postačuje ku spáse, nepotrebuješ nič iné. Ale hoci by si zákon vyplnil podľa litery, nič ti to nepomôže, zostaneš hriešnikom, ako pred tým, a zákon ti bude knihou tvojich dlhov a svedectvom proti tebe, obviňujúcim ťa z hriechov pred Bohom. K spaseniu máš ešte ďaleko.

Kto by chcel dôkladnejšie pochopiť, prečo zo zákona nie je spása, nech uvažuje nad dvomi vecami, o ktorých hovorí zákonník. Nech uváži, čo znamená: “Milovať Boha z celého srdca atď. a blížneho ako seba samého“, a zistí, aká je to ťažká a nemožná vec, keby nám Kristus Pán, skrze evanjelium, nedal do sŕdc našich Ducha Svätého. Lebo ľahko sa hovorí: milujem Boha. Však netreba mu často prestierať stoly. Keby tu bol osobne, dobre by sme videli, kto Ho miluje a ako si Ho váži. Ale On osobne nie je s nami, nemôžeme Ho vidieť ani Mu slúžiť, ako ľuďom, ktorých máme okolo seba. Preto ak chceš vidieť kto miluje Boha, pozri ako dietky ctia otca i matku, ako čeľad poslúcha hospodára, v akej vážnosti je služba cirkvi a uvidíš dôkladne, kto miluje Boha, a kto Ho nemiluje. Lebo dietky majú prikázania a slovo Bože: “Cti si otca i matku!“ Nie, hovorí mních a mníška, opustím otca a matku, a budem milovať teba Pane Bože nebeský. Takúto službu, hovorí Boh, nepotrebujem, máš moje slovo: “Cti si otca i matku!“ Ak mňa miluješ, miluj otca i matku svoju, ctiac ich a slúžiac im vo všetkom. To činiac miluješ Boha.

Čo teda znamená milovať Boha? Znamená zachovávať jeho slovo a prikázania, lebo hovorí Kristus: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slová. Ak miluješ Boha, nemôže pohŕdať jeho prikázaniami.

Preto ďakujme srdečne Bohu za jeho dobrodenia a prosme Ho, aby nás zachoval vo svojej milosti a spasiť ráčil! Amen.