Cirkevný zbor ECAV na Slovensku v Michalovciach

Vstaň a choď, tvoja viera ťa zachránila

Martin Luther

Z kázne na 14. nedeľu po Svätej Trojici – 1532

Keď sa Ježiš uberal do Jeruzalema, šiel cez Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, stretlo sa s Ním desať malomocných mužov, ktorí zastali zďaleka a pozdvihli svoj hlas, volajúc: Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami! Keď ich videl, povedal im: Choďte, ukážte sa kňazom! A keď šli, boli očistení. Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha, padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu, a bol to Samaritán. Odpovedajúc Ježiš riekol: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati. Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď, tvoja viera ťa zachránila.
Evanjelium podľa Lukáša 17, 11-19

Na konci dnešného evanjelia počujeme, ako Pán velebí vieru, hovoriac Samaritánovi: Viera tvoja ťa zachránila. Nie sebe privlastňuje Pán chválu za jeho uzdravenie, nehovorí: To som ja učinil, ale pripisuje ju jeho viere a vábi nás týmto spôsobom, aby sme podľa tohto príkladu, s plnou dôverou Bohu verili a boli si istými, že za čo vo viere prosíme, to zaiste, cez Ježiša Krista dosiahneme.

Keď veríme v odpustenie hriechov a život večný skrze Ježiša Krista, keď veríme, že nám Boh bude milostivým a ľútostivým skrze Ježiša Krista, zaiste sa nám to stane, ako sme uverili. Všetko Pán pripisuje viere, a nie Bohu, ktorý to jedine vykonáva, aby sme poznali, že kde naše úpenlivé prosby zostali nevypočuté, nie je Božia vina, ale naša nedôvera, lebo keby sme boli pevne verili, boli by sme určite dostali, o čo sme prosili. Toto sa najprv naučme z dnešného evanjelia, že všetko, za čo vo viere i nádeji v Boha prosíme, bude nám dané. Kto nemá takúto vieru a nádej, nech sa nedomnieva, že niečo dostane. Pekne to tlmočí prvá kapitola listu svätého Jakuba. Ktokoľvek by si želal od Pána Boha čosi dostať a vyprosiť, nech nepochybuje a nezmieta sa, nech nehovorí: Neviem, či mi to Boh udelí, či som toho hodným, nie, nech hovorí takto: Ja viem, že o čo prosím svojho Pána Boha, to on zaiste ochotne vykoná a daruje mi skrze Ježiša Krista. A hoci by to neučinil ako Ho ja prosím, učiní to podľa svojej vôle, keď príde jeho hodina. Srdce zmietané a nedôverujúce Pánovi nič nedostane. Boh mu nemôže nič udeliť, hoci by si to aj želal, lebo takéto srdce je podobné nádobe, ktorú človek v ruke držiac presúva tu i tam, a tak hoci by aj niečo do nej chcel vliať, netrafí do nádoby, ale mimo sa vyleje a vyjde na zmar.

Takouto kolísajúcou nádobou je srdce nedôverujúce. Boh nám chce ochotne dať, čo potrebujeme, ale my sa podobáme bláznivému žobrákovi, ktorý stojac drží klobúk a prosí o almužnu, ale nedrží ho pokojne, takže vhodiť doň nie je možné. Takisto Boh nechce svoje dary hádzať na neisto, aby padli mimo a vyšli na zmar. Ak by si v ruke držal fľašku alebo pohár, do ktorého by ti mali naliať víno a stále by si ním potriasal, vtedy zaiste nahneval by sa hostinský, a to o to viacej, že ti chcel naliať bez platenia zadarmo. Poslal by ťa do čerta, lebo či má svoje víno vylievať na zem ? Takýmto pohárom je srdce nedôverujúce, a Boh hoci by chcel, nič do neho vliať nemôže. Zase, kde sa človek nezmieta, ale pokojne drží, tam Boh ochotne dáva. Tých desať malomocných pokojne stoja a volajú: “ Ježišu, Majstre, zmiluj sa nad nami.“ Čakajú pokojne a nepochybujú, že im pomôže, preto sa im stalo, ako uverili. Nad tým dobre uvažujme a učme sa dôverovať Božej dobrotivosti z celého srdca, nepochybujúc o nej ani najmenej, a trpezlivo očakávajúc to, o čo prosíme, hoci je to zdravie, pokrm a šťastie, hoci múdrosť a spravodlivosť. Lebo toto všetko neodoprie Pán človeku, len nech je to Bohu na chválu a človeku slúži ku spáse. A ak nie, deje sa to jedine za cieľom dosvedčenia našej viery a modlitby. Tomu nás učí prvá časť dnešného evanjelia, obzvlášť, aby sme sa v neochvejne modlitbe modlili a nepochybovali o milostivej Božej vôli skrze Ježiša Krista.

Druhá časť obsahuje odporný obraz. Z desiatich uzdravených svojou silnou vierou, odpadá deväť, ktorí Pánovi Kristovi, za jeho také veľké dobrodenie, ani nepoďakovali. Tento príbeh nás ma povzbudiť k vďačnosti, a k tomu, aby sme sa vystríhali takého hanebného hriechu, akým je nevďačnosť. Lebo je to správne, že Pán Boh od nás vyžaduje, aby sme Ho chválili, za všetky jeho dobrodenia a ďakovali Mu za ne. Táto povinnosť, pre nás, nemá byť ťažkou, lebo táto vec nevyžaduje ani námahu ani prácu. Či ti môže uškodiť, keď sa obrátiš k Bohu a povieš: Ach Pane, Ty si mi dal oči, ruky a nohy, zdravie a mnoho a popri tom mnoho iných vecí, ďakujem Ti teda z celého srdca za tieto všetky tvoje dary.

Tak isto či ti uškodí, keď poďakuješ otcovi a matke, hospodárovi a gazdinej, susedom svojim za dobrodenia, ktoré ti urobili? Týmto si nohy nepolámeš, a jednako sa ukáže, na akú pôdu padli tieto dary a je to aj povzbudením do ďalších väčších dobrodení. Takto činí Samaritán, vrátiac sa k Pánovi, ďakuje mu. Táto práca ho nestála ani halier, jeden pár slov, a jednako sa Pánovi tak páčili. Podobne i ľuďom sa páči vďačnosť a je im príjemnou a k tomu ešte ich nabáda ku konaniu ďalšieho dobra.

Preto, keď chcete byť pobožnými kresťanmi, učte sa predovšetkým byť vďačnými, najprv vo vzťahu k Bohu a Otcu nášmu nebeskému, ktorý nám daroval telo a život a doteraz ho udržuje a k tomu ešte všetkým obdaruje, čo k životu večnému potrebujeme. Ďalej buďte vďačnými za rodičov, priateľov, susedov, ktorí vám dobre učinili, nemeškajte sa in hneď odvďačiť, a keď nemôžete skutkami, tak prinajmenšom to prejavte vďačnými úprimnými slovami. To je ozdoba človeka, ktorá sa páči Bohu. Lenže, ako málo je ľudí, ktorí takto robia!

Príslovie hovorí: Nihil citius senescit quam gratia, to značí, nič tak nestarne ako vďačnosť.

Mladých mníchov v kláštoroch učili ukloniť sa a povedať: Benedictus Deus in omnibus donis suis, nech je pochválený Pán za všetky jeho dary. Bol to veľmi dobrý spôsob, ako učiť mladých ľudí, aby všetko, čokoľvek prijímajú, prijímali s vďakyvzdaním voči Bohu i ľuďom. A hoci nie všetko vychádzalo zo srdca, jednako bol to pekný zvyk, že tak hovorili, lebo v žalme 116, 12 a 13 je napísané: “ Čím sa odmením Hospodinovi za všetky Jeho dobrodenia voči mne? Pozdvihnem kalich spasenia a vzývať budem meno Hospodinovo,“ to znamená, chváliť, sláviť a ďakovať Mu budem hovoriac, že mi všetko dobre učinil. A Boh na to odpovedá: “ Tak dobre, dieťa moje, však ja od teba viacej nevyžadujem.“ Ale od koľkých ľudí sa toho dočká ten náš láskavý Otec? Najväčšia časť ľudí sa protiví a rúha jeho Slovu, nepamätajúc, že všetko, čo máme, máme od Neho a z Jeho milosti. A aby toho nebolo málo, Jeho Syna jednorodeného, ktorého mám dal k vyslobodeniu z hriechu a smrti večnej, vešajú na kríž. Taký je tento svet a spravodlivo mal by sa na neho hnevať Boh a nečiniť mu nič dobrého. Lenže On sa nehnevá, zostáva láskavým a dobrotivým a všade pomáha.

Nepostačuje len, aby sme sa naučili byť vďačnými, ale musíme sa naučiť i druhej cnosti, zvládať nevďačnosť voči nám. Vskutku je to cnosť Boha a pravých kresťanov.

Kto teda chce byť kresťanom, nech sa učí a pripravuje na to, že sa mu neujde všade za všetky jeho dobrodenia, vernosť a službu vďačnosti, ale bude musieť zniesť nevďačnosť. Len nech sa tým nenechá odradiť, že by iným viacej nepomáhal. Lebo kresťanskou cnosťou a pravým ovocím viery je, že trpezlivo to znesieš, keby ťa za tvoje najlepšie skutky blatom obhádzali a povieš si: Nie, týmto ma nerozčúliš ani neznechutíš, ale znesúc to trpezlivo, naďalej budem pomáhať ako môžem. Ty chceš byť nevďačným? Viem ja ešte o niekom nad tebou v nebi, ktorý mi sa za teba odvďačí a to mi bude milšie, ako tvoja vďačnosť. Tak po kresťanský urobíš podľa slov Šalamúna „žeravé uhlie zhrnieš na hlavu nevďačníka.“ Od sveta sa tejto schopnosti nenaučíš. Svet koná naopak. Svet si myslí, že keď sa mu nedostane vďačnosti, že čo učinil prepadlo a preto nemá zmysel konať dobro. Lež od Otca nebeského učme sa tejto schopnosti, On prikazuje slnku svietiť nielen na tých, čo Mu ďakujú, ale aj na zlých, ktorí Mu neďakujú a Jeho dary na zlé užívajú. Nikto by nemohol považovať za zlé, keby povedal: Už vám toľko rokov moje slnko svietilo, toľko rokov vám dávam zbožie a víno, všelijaké plodiny, i rôzne dobrodenia, lež nedostalo sa mi vďačnosti, preto moje slnko už svietiť nebude a nech zhynie tento svet od hladu. Lež toto nerobí náš nebeský Otec, nie, len povie: “Hoci bude nevďačnosť sveta akákoľvek, jednako ma do hnevu neuvedie. Hoci svet zostane nevďačným, Ja neprestanem voči nemu byť láskavým, a v môj deň sa porátam s nevďačníkmi.“

Tomu sa od Neho musíme učiť, ak chceme byť kresťanmi. Lebo taká je kresťanská láska, že všetkému verí, všetko pretrpí a nie je neuvážená k hnevu. Lež málo je tých, ktorí túto lásku majú, málo pravých kresťanov. Ak chceme byť takýmito, učme sa blížnym ochotne dobre činiť a pomáhať, a nech nás nepohoršuje ani neudivuje ľudská nevďačnosť. Svet sa zlostí a narieka, keď jeho dobré skutky nebývajú vynahradené, ale ty sa musíš pripraviť na také veci, a hoci dnes ti nevďačnosť preukáže ten, ktorému si preukázal dobrodenie, zajtra už na to zabudni. Nevďačník nájde svoju odmenu. Ty zase neustávaj, ale hovor takto: u tohto skutočne prepadla moja dobrota, ale nech príde iný, tomu tiež učiním dobre, a keď ani u tohto sa nedočkám vďačnosti, nech príde tretí, učiním mu takisto a tak ďalej. A potom môžeš povedať s Pánom Ježišom: „ Či neboli očistení desiati. A kde sú deviati?“

Náš Pán sa nedočkal veľkej vďačnosti, ale už to Ho teší, že aspoň ten jeden sa vrátil a poďakoval Mu. Ani by sa nebol pýtal na tých ostatných, keby Mu nešlo o obrátenie pozornosti na ich nevďačnosť. Chce tým povedať: Počkajte vy nevďačníci, neujdete mi, opýtam sa vás ešte svojho času, prečo ste mi za to nepoďakovali, že som vám dal telo a život a stvoril všetko, čo ste potrebovali. Potom sa ukáže akou hanebnou necnosťou je nevďačnosť. Učme sa teda s príkladu Pána Ježiša pohŕdať nevďačnosťou.

Tak milovaní, evanjelium nám dáva dve ponaučenia. Prvé sa týka viery, druhé dvoch pekných cností, menovite vďačnosti a aby sme dokázali zniesť nevďačnosť. Vďačnosti sa učíme od Samaritána, a nasledujme jeho príklad, byť vďačnými Bohu aj ľuďom. Od Krista Pána zase sa učme, ak sa stretneme s nevďačnosťou za preukázané dobrodenia, aby sme sa nepohoršovali ani druhým sa za to neodplácali. Lebo takto zvyčajne býva vo svete, že za nevďačnosť jedného človeka, musí doplatiť desať iných.

Ty jednako, súc kresťanom, nečiň tak. Hoci by ťa desiati oklamali, buď spokojný, ak ti aspoň jeden preukáže vďačnosť.

Sám Kristus stretáva ľudí, ktorí boli nevďační za Jeho veľké dobrodenia, a ty by si chcel byť lepším od Neho? Buď spokojný, hoci by ich bolo deväť, ty nemáš z toho škodu, ako ju nemal ani Kristus. Škodu majú sami nevďačníci, lebo nebudú mať ani šťastia ani požehnania. Slovom, vtedy sa staneme dobrými kresťanmi, keď najprv budeme mať pevnú vieru a nádej v Božiu dobrotu a potom sa naučíme nielen byť vďačnými, ale aj znášať nevďačnosť. Nebudeme na tom lepšie ako Pán Kristus. Ľuďom sme povinný preukazovať všetko dobré, a byť pripravenými, že medzi desiatimi sotva jeden tie dary užije dobre a preukáže vďačnosť, a možno to bude práve taký, od ktorého sme to najmenej očakávali, ako Pán Ježiš od Samaritána. Nech nám Pán Boh udelí svojej milosti k zachovávaniu a dodržiavaniu jeho slova. Amen.